Bývali sme v Bratislave v panelákovom byte a snívali o tom, aké by bolo super bývať v domčeku so záhradkou. Myslím, že to je sen mnohých bratislavských rodín.
Raz cestou vo vlaku som sa zamyslela, že kým si našetríme na dom najskôr za takých 10 rokov, deti už budú veľké, budú chcieť chodiť na gymnázium v meste, na rôzne krúžky, my budeme chcieť chodiť do kina, do divadla...potom sa už na dedinu určite neodsťahujeme... ja chcem dom teraz!!!
- Chcem dom teraz, lebo chcem počuť štebotavý smiech svojich synov, keď sa budú pretekať, kto rýchlejšie vylezie na čerešňu.
- Chcem dom teraz, kde budú deti chodiť po čistej trávičke v harmonickej symbióze s chrobáčikmi.
- Chcem dom teraz, aby deti vo včielke videli fascinujúce, obdivuhodné dielo prírody, a nie odporný bodavý hmyz.
- Chcem dom teraz, aby moje deti videli sliepočku ako milé, zábavné zvieratko, a nie ako prísadu do polievky.
- Chcem, aby moje deti zažili pocit, aké je to si túliť k sebe malé kuriatko.
- Chcem, aby si moje deti mohli na olovrant natrhať čerstvý ríbezľovo-egrešový šalát.
Chcieť je síce pekné, ale čo z toho, keď nemáme dosť peňazí? Nuž, a v tom vlaku mi napadlo, že predsa máme iné hodnoty. Máme byt, v ktorom bývame. Stačí ho len vymeniť. Plamienok nádeje sa rozhorel, keď tento nápad schválil manžel.
Hľadanie
Na zimu sme sa nechceli sťahovať, tak sme svoju aktivitu rozbehli naplno až na jar. Hľadala som domy na prenájom za takú cenu, za koľko by sme boli schopní prenajať náš byt. Nutná podmienka – veľká záhrada.
Boli sme obzrieť viacero domov, ale každému niečo chýbalo. Nie sme nároční, ale v tých domoch sme si nevedeli predstaviť žiť. Už som sa dostala do štádia, že som mala prehľad o všetkých ponukách a každý deň som len kontrolovala, či nie je niečo nové pridané.
Raz, keď deti zaspali, mi na počítači vyskočil jeden pekný domček v malej dedinke pri Bratislave. Hm, tam ani nevolám, to je ďaleko. Ale čo, predsa len zavolám, lebo fotky vyzerajú dobre. Dohodli sme si obhliadku na sobotu.
Keď sme tam prišli, prvé čo nás potešilo bola veľká záhrada. Rozkvitnutá záhrada, krásna, plná života. Vtáčiky spievali, a neboli to len vrabce a holuby! V stromoch hniezdili pinky, komináriky, poletovali tu stehlíky, po tráve pobehovali drozdy.
Domček bol útulný. Poobzerali sme si ho, a akosi ma neprekvapilo, že spĺňa všetky kritériá v mojom zozname. Bolo to akési samozrejmé, všetko bolo, ako má byť, inak sa ani nedalo. Stačilo nám pozrieť sa na seba s manželom a vedeli sme, že myslíme na to isté. Bola to láska na prvý pohľad.
Rozhodli sme sa! Zaplatili sme zálohu a o týždeň podpísali zmluvu.
Domček
Na veľkonočnú sobotu sme si objednali dodávku. Deti sme naložili do nášho auta a vyrazili v ústrety novému bývaniu.
Keď sme prvýkrát dali ročného synčeka do trávy, tak sa zaksichtil v tom zmysle, že Preboha, to čo je??? A odcupital na chodník. Ale rýchlo sa spriatelil s trávou, aj s púpavami. Teraz keď otvorím dvere, tak ako prvé si to nasmeruje do trávy. To ma teší vždy okrem rána, keď je ešte rosa.
Všetky nevýhody domu oproti bytu sú mnohonásobne vyvážené dobrým pocitom, keď sa pozerám, ako sa deti hrajú v záhrade.
Kombajn
Za dedinou sú polia. Dozrela pšenička, a tak sme sa jedno ráno vybrali na pole sledovať žatvu. Prišlo 7 kombajnov, traktory, cisterna, proste pre chlapcov super zážitok. Vysvetľujeme deťom, čo to vlastne robia, keď tu zrazu jeden kombajn zastane neďaleko nás a kombajnista na nás kýve. Čo chce? Máme nasadnúť. Fíha! Vyliezli sme po rebríku do tej obrovskej mašiny, vnútri samé tlačidlá a displeje. Pokosili sme spolu celý lán pšenice. Bol to zážitok nielen pre môjho synčeka, ale i pre mňa, tiež som prvý-krát sedela v kombajne.
